Domů

Lehké fantastično

Slnko stúpalo pomaly, akoby váhalo, či to vôbec stojí za toľkú námahu.
Svital ďalší plochozemský deň, ale veľmi pozvoľna, a to z týchto dôvodov:
Keď svetlo narazí na silné magické pole, stratí všetok zmysel pre rýchlosť. Ihneď spomalí. A na Plochozemi bola mágia až trápne silná, takže jemné žlté svetlo brieždenia prúdilo ponad spiacu krajinu ako láskanie nežného milenca alebo, čo by uprednostnili iní, ako zlatý cukrový sirup.
Pri údoliach nadobro zastávalo a pohlo sa ďalej, až keď ich naplnilo. Pomaly sa naplavovalo na pohoria. Keď dospelo ku Cori Celesti, šestnásťkilometrovému stĺpu zo sivého kameňa a zeleného ľadu, ktorý označoval Stred Plochozeme a bol domovom jej bohov, navrstvilo sa do nesmiernej výšky a napokon sa v obrovskom lenivom tsunami, tichom ako zamat, prevalilo cez tmavú krajinu.
Takýto pohľad sa nevyskytoval na nijakom inom svete.
Samozrejme, nijaký iný svet sa nekolísal hviezdnym nekonečnom na chrbtoch štyroch obrovských slonov, ktorí spočívali na pancieri obrovskej korytnačky. Korytnačka – alebo podľa inej filozofickej školy korytnák – sa volal/a Veľká A’Tuin. Ona -- alebo možno on -- nebude hrať v tomto príbehu hlavnú úlohu, pre pochopenie Plochozeme je však dôležité, že existuje, že je kdesi hlboko pod baňami, morskými usadeninami a falošnými skamenelinami, čo tam umiestnil Stvoriteľ, ktorý nemá lepšiu robotu ako podpichovať archeológov a pchať im do hlavy hlúpe nápady.
Hviezdna korytnačka Veľká A’Tuin, pancier obalený zamrznutým metánom, zbrázdený krátermi po meteoritoch a dokonale obrúsený prachom asteroidov. Veľká A’Tuin, s očami ako prastaré moria a mozgom veľkosti kontinentu, cez ktorý sa pohybujú myšlienky ako malé ligotavé ľadovce. Veľká A’Tuin s veľkými pomalými smutnými plutvami a s pancierom ligotavým ako samy hviezdy, ktorá sa šuchce galaktickou nocou sklonená pod váhou Plochozeme. Obrovská ako svety. Stará ako Čas. Trpezlivá ako tehla.
Pravdu povediac, filozofi to vôbec nepochopili. Veľká A’Tuin sa v skutočnosti zabáva.
Veľká A’Tuin je totiž jediná bytosť v celom vesmíre, ktorá presne vie, kam ide.
Samozrejme, filozofi už celé roky diskutujú o tom, kam by asi tak mohla Veľká A’Tuin smerovať, a často opakujú, ako ich trápi, že to možno nikdy nezistia.
Ale zistia to. Asi o dva mesiace. A až potom ich to naozaj začne trápiť...
Ďalšou záhadou, ktorá už dlho dráždi predstavivosť filozofov na Plochozemi, je pohlavie Veľkej A’Tuin, a úsilie o jej definitívne rozriešenie si vyžiadalo veľmi veľa času a energie.
A práve keď sa okolo nás presúva obrovský tmavý obrys, ktorý trochu pripomína nekonečnú kefu na vlasy z korytnačiny, vychádzajú najavo aj výsledky najnovšieho výskumného úsilia.
Strmhlav a neovládateľne sa popri obryse rúti bronzová škrupina Chrabrého cestovateľa. Ide o akúsi neolitickú vesmírnu loď, ktorú postavili a cez Okraj vrhli kňazi-astronómovia z Krullu, príhodne situovaného na samom kraji sveta, a ktorá teraz úspešne dokazuje, že nech si kto chce vraví, čo chce, voľný pád celkom presne nezodpovedá snom o voľnosti.
Vo vesmírnej lodi je Dvojkvietok, prvý turista na Plochozemi. Niekoľko mesiacov pred pádom spoznával Plochozem a teraz ju rýchlo opúšťa z dôvodov, ktoré sú veľmi zložité, ale majú niečo spoločné s pokusom o útek z Krullu.
Tento pokus bol úspešný na tisíc percent.
Ale napriek všetkému, čo nasvedčuje, že by mohol byť aj posledným turistom na Plochozemi, Dvojkvietok si teraz vychutnáva výhľad.
Asi tri kilometre nad ním fičí čarodejník Vetroplaš, oblečený v tom, čo sa na Plochozemi považuje za kozmonautický skafander. Stačí, ak si predstavíte potápačský skafander, ktorý navrhli ľudia, čo nikdy nevideli more. Ešte pred šiestimi mesiacmi bol Vetroplaš úplne obyčajný čarodejník. Potom stretol Dvojkvietka, ktorý ho za rozprávkový plat zamestnal ako svojho sprievodcu, a odvtedy väčšinu času strávil tak, že po ňom strieľali, zastrašovali ho, naháňali a visel vo výške bez nádeje na záchranu, alebo, ako je to práve teraz, z výšky padal.
Nevychutnáva si výhľad, lebo sa mu pred očami bleskovo odvíja vlastný život, a ten predsa len zacláňa. Práve mu začína zapaľovať, prečo je pri obliekaní skafandra životne dôležité nezabudnúť na prilbu.
Dalo by sa povedať oveľa viac a vysvetliť, prečo títo dvaja padajú zo sveta a prečo Dvojkvietkova Batožina, ktorú naposledy videli, ako sa ho pokúša nasledovať na stovkách nožičiek, nie je obyčajná batožina, ale takéto otázky si vyžadujú čas a mohlo by z nich byť viac trápenia ako osohu. Napríklad sa vraví, že niekto sa raz na večierku spýtal slávneho filozofa Čchi Pči Pss: „Prečo si tu?“ a odpoveď trvala tri roky.
Oveľa dôležitejšia je udalosť, ktorá sa práve teraz odohráva hore, ďaleko nad A’Tuin, slonmi a čarodejníkom, ktorému sa rýchlo kráti vymeraný čas. O chvíľočku bude sama matéria času a priestoru napchatá do žmýkačky.

 << Zpět